Belgicko

Belgicko – krajina praliniek, vaflí, hranoliek a piva

Belgické kráľovstvo je štát v severozápadnej Európe. Na severe susedí s Nizozemskom, na východe s Nemeckom, na juhovýchode s Luxemburskom, na juhozápade s Francúzskom a na severozápade so Severným morom. Sever krajiny je nížinatý a rovinatý, na juhu sa nachádzajú hornaté Ardeny, klíma je mierne oceánska. Belgicko sa delí na tri regióny so značnou autonómiou: Vlámsko, Valonsko a Bruselský región; na ploche 31 000 km² žije 11,8 miliónov obyvateľov, čo z neho robí 6. najhustejšie osídlenú krajinu Európy. Hlavným mestom a najväčšou metropolitnou oblasťou je Brusel, ďalšími veľkými mestami sú Antverpy, Gent, Charleroi a Lutych. Belgicko je domovom dvoch hlavných jazykových spoločenstiev: Vlámskeho spoločenstva, ktoré tvorí asi 60 % obyvateľstva, a Francúzskeho spoločenstva, ktoré tvorí asi 40 % obyvateľstva. Na východe existuje malé nemecky hovoriace spoločenstvo. Región hlavného mesta Bruselu je oficiálne dvojjazyčný vo francúzštine a vlámštine (teda holandčine).

Centrálna poloha Belgicka od stredoveku znamenala, že táto oblasť bola relatívne prosperujúca a obchodne i politicky prepojená so svojimi väčšími susedmi. Belgicko je krajina bohatá na historické, kultúrne i prírodné zaujímavosti.

Pestrá história vrátane koloniálneho obdobia

Na území Belgicka, neďaleko mestečka Engis, boli v rokoch 1829–30 objavené vôbec prvé pozostatky ľudského druhu, ktorý potom získal meno podľa neskorších objavov v údolí Neandertal v Nemecku – človek neandrtálsky. Neandrtálci žili na území Belgicka už 100 000 rokov pr. n. l.

Na konci doby bronzovej, okolo roku 1750 pr. n. l., územie začali osídlovať keltské kmene. V dobách rímskej ríše boli tieto kmene, nachádzajúce sa v oblasti medzi Severným morom, Rýnom, Seinou a Marnou (tj. na juhu dnešného Nizozemska, v Belgicku, severnom Francúzsku a na západe Nemecka), označované latinským slovom Belgae, teda Belgovia. Odtiaľto pochádza názov štátu Belgicko. V rokoch 59–52 pr. n. l. si Belgy podrobil rímsky vodca Július Caesar a pripojil ich územia k Rímskej ríši. V roku 27 pr. n. l. boli územia Belgy vytvorené provincie Gallia Belgica s hlavným mestom v Remeši. Časť dnešného belgického územia spadali i do rímskej provincie Germania Inferior.

V rokoch 406–407 potom územia dnešného Belgicka osídlil germánsky kmeň Frankov. Severná časť dnešného územia sa veľmi germanizovala, zatiaľ čo na juhu zostali latinsky hovorici Galorímania, čo bol prapočiatok súčasného jazykového rozštepenia krajiny. V roku 450 Frankovia expandovali do Gálie, kde založili Franskú ríšu, jej súčasťou bolo i Belgicko. Počas 7. storočia bolo Belgicko christianizované. Po rozpade Franskej ríše Karola Veľkého došlo k rozdeleniu belgického územia medzi západofranskú ríšu Karola Holého a ríšu Lothara I. Hranicu medzi obidvomi ríšami tvoril tok rieky Šeldy. Neskôr sa väčšina Belgicka vrátane východného Flámska, stala súčasťou Svätej ríše rímskej, zatiaľ čo väčšina Flámska bola lénom francúzskeho kráľa.

V priebehu stredoveku sa oblasť postupne rozdrobila na množstvo drobných feudálnych štátov (Brabantské vojvodstvo, Flámske grófstvo, Dolné Lotrinsko atď.). V 14. a 15. storočí radu z nich zjednotili burgunskí vojvodovia. V roku 1477 Karol Smelý zahynul v bitve pri Nancy, čím burgunskí vojvodovia vymreli. Belgicko a vôbec celé Nizozemie zdedili Habsburgovia. Vzniklo Habsburgské Nizozemie.

Ku kľúčovému zlomu došlo počas Osemdesiatročnej vojny (1568–1648), ktorá sa v posledných tridsiatich rokoch kryla i s tridsaťročnou vojnou (1618–1648). Zatiaľ čo Severné Nizozemsko si dokázalo uchovať nezávislosť, jeho južná časť, dnešné Belgicko, bolo dobyté Španielmi a pripadlo španielskej, neskôr rakúskej vetvy Habsburgov. Na konci 18. storočia sa počas napoleónskej vojny Belgicko nakrátko zmocnili Francúzi. V roku 1815, po Napoleónovej porážke pri Waterloo na súčasnom belgickom území, sa Belgicko stalo súčasťou Spojeného kráľovstva nizozemského. Po 15 rokoch, v roku 1830, však vypukla revolúcia, ktorá viedla ku vzniku samostatného Belgického kráľovstva, ktoré sa stalo nezávislou a neutrálnou konštitučnou monarchiou. Ako prvý belgický kráľ usadol na trón o rok neskôr Leopold I. Nizozemci a veľmoci uznali Belgicko londýnskou zmluvou z roku 1839.

Berlínska konferencia z roku 1885 darovala africké územie Kongo belgickému kráľovi Leopoldovi II. ako jeho osobnú državu. V Kongu bola zavedená nútená práca domorodcov a odhaduje sa, že počas Leopoldovej tyranie zomrelo takmer 10 miliónov Afričanov, mnohí z nich podľahli chorobám, ktoré sa začali šíriť v dôsledku kolonizácie. Medzinárodná kritika prinútila kráľa Leopolda II. V roku 1908 svoju osobnú državu predať belgickému štátu so statusom „klasickej“ kolónie. Od tej doby bola nazývaná Belgické Kongo. Počas prvej svetovej vojny Belgičania z územia Konga obsadili tiež územie dnešnej Rwandy a Burundi, ktoré vtedy bolo kolóniou Nemeckého cisárstva. V roku 1924 im Spoločnosť národov toto územie zverilo do koloniálnej správy.

Počas prvej svetovej vojny bolo Belgicko napriek svojej deklarovanej neutralite napadnuté Nemeckom, v rámci Schlieffenovho plánu útoku na Francúzsko obchvatom. Veľká časť bojov na západnom fronte sa odohrala v západných častiach Belgicka. Počiatočné mesiace vojny sú niekedy nazývané „znásilnenie Belgicka“ kvôli rade nemeckých excesov. Belgicko počas okupácie tiež čelilo potravinovej kríze. Medzinárodnú pomoc zorganizoval budúci americký prezident Herbert Hoover. Často je to označované za jeden z najpozoruhodnejších humanitárnych výkonov v dejinách. V závere vojny sa na území Belgicka odohrala i nešťastne preslávená bitva u Ypier, kde bol prvý krát použitý bojový plyn yperit.

Po vojne, v ktorej Nemci nakoniec prehrali, získalo Belgicko okrem niektorých nemeckých kolónií v Afrike i dva pruské okresy Eupen a Malmédy, a teda i nemecky hovoriacu menšinu, ktorú má na svojom území doposiaľ. V roku 1921 bola založená Belgicko-luxemburská ekonomická únia (v účinnosť vošla v roku 1922). Spolupráca medzi týmito štátmi sa prejavovala napr. vytvorením menovej únie, kedy bolo možné používať až do zavedenia eura belgický frank na luxemburskom území a naopak.

Nemecké sily vtrhli do krajiny znova v máji 1940. Cez 40 000 Belgičanov (viac než polovica boli Židia) bolo počas následnej okupácie zabitých. Nešťastne preslávená bývalá pevnosť v Breendonku, neďaleko Mechelenu, ktorú nacisti použili k vezneniu Židov, politických vezňov a odborárov.

Už v roku 1944 bola vytvorená Beneluxská celná únia, v roku 1960 bola nahradená Beneluxskou ekonomickou úniou. V roku 1949 bolo Belgicko zakladajúcim členom NATO. Stalo sa rovnako zakladajúcim členom Európskeho společenstva uhlia a oceli (ESUO) v roku 1951, Európskeho společenstva pre atómovú energiu (Euratomu) a Európskeho hospodárského spoločenstva (EHS) v roku 1957, ktoré dali základ budúcej Európskej únii. Belgickí politici sa potom vďaka belgickej angažovanosti v európskom integračnom procese, a ovšem tiež vďaka vytrénovanosti v umení komplikovaného kompromisu (vzhľadom k rozštepeniu belgickej politickej scény od 60. rokov) stali veľmi úspešní v získavaní vysokých postov v európskych inštitúciách.

Od konca druhej svetovej vojny postupoval rýchlo proces dekolonizácie. Belgické Kongo získalo nezávislosť v roku 1960 a Rwanda s Burundi o dva roky neskôr. Kongo v roku 1960 opustilo takmer 100 000 Európanov vrátane väčšiny štátnych úradníkov. Belgickí dôstojníci podporovali separatistov z Katangy a podielali sa na zavraždení prvého konžského premiéra Patriceho Lumumby.

Povojnovej belgickej ekonomike silne pomohol americký Marshallov plán. Tridsať povojnových rokov potom bolo v znamení mimoriadneho ekonomického rastu, jedného z najvyšších v západnej Európe. Začalo sa hovoriť o belgickom hospodárskom zázraku. Rast však nebol rovnomerný, týkal sa najmä Flámska, ktoré rýchlo predčili kedysi blahobytnejšie Valonsko. To zosílilo národnostný spor medzi Vlámami a Valonmi, ktorý sa od 60. rokov stal kľúčovým tématom belgickej politiky. Riešením mala byť dôsledná federalizácia. Tá prebehla v piatich etapách v období od roku 1970 do roku 2001. V roku 1970 bol do ústavy zanesený princíp troch „kultúrnych spoločenstiev“ (vlámskej, frankofónnej a germanofónnej) a troch územných „regiónov“. V roku 1980 všetky tri spoločenstvá a rovnako vlámsky i valonský región zriadili svoje „rady“ (parlamenty) a „exekutívu“ (vlády). Rada i vláda vlámskeho spoločenstva sa však zlúčila s radou a vládou vlámskeho regiónu. V rokoch 1988–1989 zriadil vlastný parlament a vládu i Región Brusel – hlavné mesto, súčasne bola regiónom predaná právomoc nad verejnými prácami a dopravou a spoločenstvám pôsobnosť v oblasti vzdelávania. V roku 1993 sa do ústavy dostala formulácia, že „Belgicko je federálny štát, ktorý sa skladá zo spoločenstiev a regiónov“, čím sa stalo Belgicko federáciou de iure, a spoločenstvo a regióny získali ďalšie kompetencie.

Hlavné pamiatky a kultúrne zaujímavosti

Brusel (hlavné mesto)

• Grand Place / Grote Markt – jedno z najkrásnejších historických námestí v Európe, UNESCO pamiatka
• Atomium – ikona mesta postavená pre Svetovú výstavu 1958
• Manneken Pis – slávna soška cikajúceho chlapčeka
• Kráľovský palác – oficiálne sídlo belgickej kráľovskej rodiny
• Európska štvrť – sídla inštitúcií EU vrátane Európskeho parlamentu
• Múzeum Magritte – venované slávnemu belgickému surrealistovi René Magrittovi
• Mini-Europe – park s miniatúrami európskych pamiatok

Vlámsky región (sever)

Bruggy

• Historické centrum mesta (UNESCO) s kanálmi a stredovekou architektúrou
• Belfort (zvonica) s výhľadom na mesto
• Bazilika Svätej krvy

Antverpy

• Historické centrum s katedrálou Panny Márie
• Rubensov dom – bývalé sídlo slávneho maliara
• Námorné múzeum MAS
• Diamantová štvrť

Gent

• Stredoveké historické centrum
• Hrad Gravensteen
• Katedrála sv. Bavona s oltárnym obrazom "Klaňanie mystickému baránkovi" (Jan van Eyck, okolo roku 1432)

Leuven (Lovaň)

• Starobylá univerzita a knižnica
• Radnica v neskoršom gotickom štýle

Valónský región (juh)

Liège (Lutych)

• Moderná stanica Guillemins od architekta Santiaga Calatravy
• Historické centrum s kniežacím palácom

Namur

• Citadela nad sútokom riek Mázy a Sambry

Dinant

• Malebné mesto na rieke Máze s citadelou

Bastogne

• Vojnový pamätník bitky v Ardenách

Bouillon

• Stredoveký hrad na útese nad riekou Semois

Prírodné zaujímavosti

• Ardénske lesy – hornatá zalesnená oblasť na juhu krajiny
• Pobrežie Severného mora – plážové letoviská ako Ostende či Knokke-Heist
• Hautes Fagnes – prírodné rezervácie s vresoviskami a rašeliniskami

Kulinárske špeciality

• Belgické pivo (cez 1000 druhov)
• Belgické pralinky a čokoláda
• Belgické hranolky s majonézou
• Vafle (bruselské alebo lutyšské)

Festivaly a udalosti

• Karneval v Binche (zapísaný na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO)
• Kvetinový koberec na námestí Grand Place v Bruseli (každé dva roky)
• Festival Tomorrowland (elektronická hudba)
• Gentské slávnosti

Belgicko je relatívne malá krajina, takže väčšina týchto miest je jednoducho dostupná vďaka hustej sieti verejnej dopravy.

ZÁKLADNÉ ÚDAJE

rozloha: 30 689 km²

obyvateľstvo: 11 812 354

národnostné zloženie: 67,3 % belgické populácie tvoria Vlámovia a Valoni; zostávajúcich 32,7 % je cudzieho pôvodu – prisťahovalci zo severnej Afriky (najmä z Maroka a Alžírska), zo subsaharskej Afriky (najmä z Konga) a z Turecka, ale tiež príslušníci ďalších európskych národov (zvlášť Taliani, Francúzi a Portugalci); najväčšiu skupinu prisťahovalcov v Belgicku tvoria Maročania so 400 000 ľuďmi, druhí sú Taliani a tretí Turci; 74,5 % obyvateľov regiónu Brusel je nebelgického pôvodu

náboženstvo: najrozšírenejší je katolicizmus, vo Vlámsku sa k nemu hlási 76 % obyvateľov, vo Valonsku 66 %; rola katolíckej církvy je historicky významná: vznik Belgicka je možné chápať ako oddlenie katolíckej časti pôvodného Nizozemska od jeho časti protestantskej; protestantov je dodnes v Belgicku minimum, asi 1 percento, rastie však počet moslimov (v hlavnom meste Bruseli oficiálne 23,6 %, celkovo má Belgicko najväčší pomer moslimov v populácii v Európe); židovská komunita počíta okolo 40 000 osôb a jej najväčšia časť tradične sídli v Antverpách (asi 18 000 osôb, je to posledná európska židovská komunita, kde sa ešte udržal jazyk jidiš)

úradný jazyk: vlámsky (teda nizozemsky) hovorí približne 60 % obyvateľov, francúzsky 40 % a nemecky necelé 1 %; francúzsky sa hovorí prevážne na juhu krajiny, vlámsky na severe, nemčina sa užíva na malej časti územia na východe Belgicka

Brusel, v ktorom žije 8 % obyvateľov, je oficiálne bilingválny (francúzsko-nizozemský); pôvodne sa v Bruseli hovorilo prevážne nizozemsky, avšak potom, čo Belgicko získalo v roku 1830 nezávislosť, prevládla v hlavnom meste francúzština.

Vlámština (belgická varianta nizozemštiny), i tak belgická francúzština vykazujú drobné rozdieli v slovnej zásobe a sémantike oproti variantám užívaným v Nizozemsku a vo Francúzsku.

Hlavné mesto: Brusel (195 546 obyvateľov, s aglomeráciou 1 175 173 obyvateľov)

Ďalšie veľké mestá: Antverpy (448 709 obyvateľov), Gent (226 220), Charleroi (200 578), Lutych (195 576), Bruggy (117 351); Belgicko má vysokú hustotu zaľudnenia (365 obyv. na km²), v Európe má vyššiu len Nizozemsko a niekoľko malých štátov. Najvyššiu hustotu zaľudnenia má oblasť známa ako „vlámsky diamant“, ktorú vymedzujú aglomerácie Bruselu, Antverp, Gentu a Lovane. Najnižšiu hustotu zaľudnenia majú Ardény. Belgicko má veľmi vysokú mieru urbanizácie – v mestách žije 98,2 % obyvateľov.

Štátne zriadenie: federatívna konštitučná monarchia

kráľ: od 21. júla 2013 Filip Belgický z pôvodne nemeckej panovníckej dynastie Sachsen-Coburg und Gotha (anglicky Saxe-Coburg-Gotha)

vláda: premiérom od 3. 2. 2025 Bart De Wever, predtým predseda Novej vlámskej aliance (N-VA), politickej strany usilujúcej o premenu Belgicka v konfederáciu; medzi rokmi 2013 a 2015 pôsobil ako starosta Antverp

administratívno-správne členenie: Belgicko je federálny štátom a skladá sa z troch regiónov, v ktorých žijú nizozemsky hovoriaci Vlámovia, frankofónni Valoni a nemecká komunita; podľa tohoto jazykového princípu je Belgicko rozdelené do troch spoločenstiev. Vlámsky región (6 444 127 obyvateľov, tj. 57,5 % populácie krajiny) má provincie Antverpy, Limbursko, Vlámsky Brabant, Východné Flámsko a Západné Flámsko. Bruselský región (1 175 173 obyvateľov, tj. 10,5 % populácie krajiny) žiadne provincie nemá. Valonský región (3 589 744 obyvateľov, tj. 32 % populácie krajiny) má provincie Henegavsko, Luxemburg, Lutych, Namur a Valonský Brabant.

mena: Euro

HDP za rok 2023: 44 300 € / os.

ďalšie: zakladajúci člen EU, NATO, OSN  

Veľvyslanectvo SR: Veľvyslanectvo Slovenskej republiky, Avenue Molière 195, 1050 Brusel; telefón: +32 27 436 721; emb.brussels@mzv.sk

+421 2 5978 5978 (+421 906 075 978)

Na núdzovej linke neposkytujeme konzulárne informácie. Je určená len na nahlásenie úmrtí, hospitalizácií, policajného zadržania a iných vážnych prípadov ohrozujúcich život, zdravie či majetok slovenských občanov, ktorí sa ocitli v núdzi.

cons.brussels@mzv.sk